In vino veritas

9. září 2012 v 16:09
Bitchplease.

Mám ja toto za potreby? Načo, povedzte mi načo..doteraz sa mi klepú ruky a točí hlava keď si na to spomeniem (nemusím spomínať,lebo som na to ešte neprestala myslieť odvtedy). Teda nie na neho, na tú ilúziu.. (ale hovno, na neho, čo si nahováram)

Lebo to mal byť obyčajný deň, pred víkendom, prvým školským víkendom. A on aj bol, nič nenasvedčovalo tomu žeby sa to malo zvrhnúť- žiadna intuícia, žiaden šiesty zmysel, nič nekričalo. Ticho pred búrkou? Haha.

Prichádza mi na um teraz veta od istého klasika, pána doktora Sheldona Coopera - ,,Lidí neznalý matematiky velikých čísel to nazývají náhodou." Som taký decentný neznalec v tomto prípade, pretože keby nám nezačalo za chrbtom niečo podozrivo šušťať (s najväčšou pravdepodobnosťou to bol nejaký chudák ježko ufufňaňý) sedeli by sme na tých tehlách do polnoci a/alebo kým by niektorá neupadla do alkoholového delíria. Bohužial/našťastie (?) to šušťalo a tak sme sa vybrali na strastiplnú cestu cez hovná bezdomovcov von aby sme sa zvalili asi o 1,5 metra ďalej, ale už na tej "slušnej strane" plota, na veľkú radosť ctihodných občanov, rovno pod ich okná (nikto nezavolal políciu, aleluja.)

Viete, keď ste sa len nedávno vrátili z Prahy po mesiaci a pol, ako autorka tohto výživného článočku, a z toho ste zhruba mesiac strávili s rôznymi fľaškami v rôznych pražských parkoch, nepripadá vám ani divné ani prekvapujúce, že sa proste niekto vynorí spoza rohu a prisadne si. A potom ešte jeden a ešte jeden a potom nakoniec aj štvrtý.
A tak sme si tam pokojne sedeli na trávičke, okolo nás sa hromadili viac či menej dopálené ohorky cigariet a vrchnáky od fľašiek, rozprávali píčoviny a točilo sa a točilo sa a napokon vám stačí raz žmurknúť a vidíte ako sa najlepšia kamarátka váľa s chlapom po tráve. Anyway, why not.
Všetko sa zlialo dokopy.

Presadol si ku mne, pretože sa dozvedel, že nepohrdnem zeleným.Ani neviem či sme si vlastne ešte niečo povedali, víno možno vie, ale už som dávno triezva..Príliš blízko bol na to, aby som mu s litrom v sebe odolala... A skurvene dobre mi bolo.

Skúsme prehliadnuť fakt, že strčil jazyk do úst aj jej.
Ráno správička, nič zaujímavé, ale rozklepalo ma to tak, že mi trvalo dve hodiny kým som mu odpísala päť písmenok so smajlíkom. Večer druhá, tentokrát som sa dočítala, že vstával s úsmevom..Tudup tudup tudup.O pol druhej v noci dostal odpoveď a odvtedy je ticho.
Predchvíľkou som si poskladala veci z kresla, medzi nimi bolo aj to tričko, ktoré som mala v piatok na sebe..Ešte som ho cítila..A tak ma to rozhodilo, že som proste musela napísať toto tu absurdné výplodum aby som sa niečím zamestnala.Nemôžem totiž o tom nikomu povedať, teda môžem, ale načo? Veľa sa utopilo vo víne.

Hele vole (integrovaný pražský slovník), vieš čo? Dva dni vkuse myslím na niekoho, koho vlastne ani nepoznám. Vkuse.
A búši mi pri tom srdce a krv mi hučí v hlave.

Najsmutnejšie je, že sa neviem rozhodnúť, či chcem aby mi ešte odpísal..Keď sa na to chlapec vyserie, prejde to aj mňa o pár dní snáď.
Opačný prípad neviem ako rozdýcham. A cliché na záver- dajte si pozor, čo si želáte, lebo ono sa tie kurvy priana fakt môžu splniť.
 

Bitch is back

5. června 2012 v 23:20

Ešte zatrpknutejšia, ešte protivnejšia, zradená-zranená, vystrašenô smutná, ale stále živá.

Včera-dnes v noci, ako som sa tak nepokojne prevaľovala v posteli vedľa psiska a vonku hučala búrka sa mi vyjavila zložka s mojím predošlým pôsobením v tejto pseudoliterárnej blogovej inštitúcii. No nezačni to čítať!

A ako si tak čítam, tak si uvedomujem, ako je fajn, že mám čosi, kde mám odparkovaný kúsok (a nie taký zanedbateľný) života; niečo kam sa môžem vrátiť a posmiať sa (rozumej hanbiť sa ako pes) za to aká som bola. Ale vždy to je tak či?

Ľudia prichádzajú a zrádzajú;odchádzajú a odpúšťajú;menia sa a pôsobia bolesť, len preto aby si oni mohli dať vyliečiť svoje "bebíčka" niekomu inému. Ad absurdum, pred chvíľkou som prešla článoček, kde som písala ako strašne zbožňujem moje -vtedy- kamarátky a prečo..Drobátko clivo mi z toho prišlo, hlavne keď si uvedomím, že jednu som nevidela odkedy sme odišli zo základnej(a podľa profilíku na facebooku ani veľmi netúžim);druhú síce vidím celkom pravidelne,avšak akosi spoločné veci zapadli prachom a zomreli;tretiu mám stále tak rada ako predtým,lebo ešte stále ma vie rozosmiať ako nikto, ale tiež sa veľmi nevidíme, tá ,,internetová" zostala...a posledná? Nemá zmysel o tom hovoriť. Samé svinstvo.

Tak či onak, oni sú súčasťou mojej osobnej histórie, tak ako ja tej ich..Formovala som sa popri nich,ovplyvňovali sme sa navzájom a verím, že každý jeden človek, ktorého stretneme v živote, má svoj význam. Veď prišli iné a iní, a teraz sú oni pre mňa tí najlepší a najúžasnejší na svete, a možno sa tu budem o ďalšie dva roky flipovať, že čo som si to o nich vlastne myslela ja (c)hlúpa.



What the water gave me..



Takže asi som späť, viacej prepitá, konečne sfetená, so šošulami na očiach, červenými vlasmi a ešte s horšimi psychickými diagnózami, ale tá mini dušička preplnená sračkami zostala (takmer) rovnaká.

The sweetest words have the bitterest taste

6. ledna 2011 v 22:25
Tri roky môjho života sú bezpečne (?) uložené v notebooku( verím, že raz nájdem niekoho, kto to bude môcť čítať). Všetky rubriky a hocičo, čo by ešte nieslo moju pečať a vôňu bolo zmazané.
Avšak, tá časť mojej osobnosti, ktorej s radosťou nadávam pseudoumelecká (ach keby ste vedeli ako milujem to slovo) , Cyanide, mi príliš prirástla k srdcu.
Keby náhodou niekoho zaujímalo, kam sa podela......

But what you've done here
Is put yourself between a bullet and a target
And it won't be long before
You're pulling yourself away

Kam dál

Reklama